Návod je veľmi jednoduchý. Vziať opäť do rúk knihu. Nemám na mysli odbornú alebo štúdijnú literatúru. Skôr žáner, ktorý umožňuje našej predstavivosti a fantázii tvoriť vlastný obraz deja priamo počas čítania – román, scifi, dobrú detektívku alebo aj pútavý cestopis, … Toto je len prvá časť „procesu“, tá druhá, možno obtiažnejšia je – odpojiť sa na ten čas od rôznych elektronických zariadení. Možno sme si to takto nikdy neuvedomovali, no náš mozog súbežne s čítaním pretvára dej do farebného a mnohorozmerného obrazu. Na rozdiel od sledovania filmu, akokoľvek pútavého, kde len konzumujeme niečo, čo vytvoril na základe svojej tvorivosti a fantázie niekto druhý. Predstavme si situáciu, v ktorej má päť ľudí možnosť vytvoriť film na základe toho istého románu. Výsledok by nás asi neprekvapil, každý film by bol iný. Vymeniť na modro blikajúci displej alebo obrazovku má svoje opodstatnenie hlavne večer, pred spaním. Kvalita spánku sa vo všeobecnosti posledné roky dosť zhoršila. Spánok sa stáva mnohokrát niečim, na čo „nie je čas“. No práve spánok je tá časť dňa, keď má telo možnosť regenerovať, čistiť, opravovať, detoxikovať to, čo cez deň v plnej „prevádzke“ nemôže. A čo je obzvlášť dôležité, náš mozog počas spánku „upratuje“, triedi informácie, nepotrebné maže, potrebné ukladá na iné miesta. Žijeme v dobe, keď sme zahltení množstvom informácií, údajov a dát – tak ako nikdy predtým v histórii ľudstva. Počas dňa sa naša krátkodobá pamäť napľňa všetkým, čo vidíme alebo počujeme, a tak, ak jej nedáme možnosť počas spánku triediť a upratovať, nemôžeme sa čudovať, že po čase zlyháva.... a vynecháva. Ako sa vraví.... do plného pohára nenaleješ.
Vrátim sa však k pôvodnej téme môjho zamyslenia – ako podporiť tvorivosť, predstavivosť, rozšírený pohľad na život i svet okolo nás ?
Kraniosakrálna terapia využíva jemné dotyky na povzbudenie alebo oživenie našich vlastných vrodených schopností nastolenia ozdravných procesov, a tým aj vnútornej rovnováhy. Rada by som vám ponúkla jeden z dotykov, ktoré si môžete vyskúšať aj sami. Stačí na to len vyčleniť si chvílku, keď vás nikto nebude rušiť. Nájsť si príjemné miesto, kde sa cítite dobre. Posadiť sa vzpriamene s vyrovnaným chrbátom, no zároveň uvoľnene. Priložiť si dlane na spánky tak, aby sa brušká prstov len veľmi jemne a zľahka dotýkali miesta pri vonkajších kútikoch očí. Doporučujem zavrieť oči a pokúsiť sa vnímať prsty. Netlačiť na pokožku, len vnímať čo sa pod prstami deje. Tým, že upriamime pozornosť na toto jedno miesto, uvoľňujeme ho. Nielen fyzicky ale aj mentálne. Naše myslenie a chápanie udalostí a súvislostí totiž časom stráca pružnosť. Presne tak ako naše fyzické oči, a to až tak, že sa môžeme dopracovať k tunelovému videniu. Vidíme len to čo je pred nami, bez širšieho obzoru. A to sa, žiaľ, častokrát premietne aj do nášho mentálneho sveta. Ak chceme vidieť celú škálu možností, nové podnety na riešenie rôznych životných situácií, celú pestrosť a všetko, čo nám život ponúka, potrebujeme vidieť „aj za roh“, a to nie len fyzicky.
Cvičenie, ktoré som teraz popísala, je veľmi jednoduché a aj účinné, no potrebuje, ako všetko čo má viesť k výsledku, aj čas a trpezlivosť – hlavne so sebou samým. Aj ako malý ale dôležitý prejav sebalásky a sebaúcty... nájsť si čas pre seba. Nie sebecky ani egoisticky, naopak .. byť tu opäť zo svojho plného potenciálu aj pre tých, ktorí sú súčasťou nášho života.