Prijatie, odpustenie, vďačnosť.... atribúty, ktoré sa považujú, určite právom, za predpoklad pre posun na ceste k spokojnému a naplnenému životu. Už oveľa menej pozornosti sa venuje kvalite, ktorá možno mala stáť na začiatku nášho úsilia stať sa vedomým človekom. Vnútorná integrita - úprimnosť k sebe samému. Byť si vedomý čo v skutočnosti cítim, ako sa cítim, ako premýšľam, akými očami sa zvnútra pozerám na svet von. Poznať programy, ktoré žijem, poznať masky, ktoré si nasadzujem, vidieť rozdiel medzi tým ako sa prejavujem navonok a ako sa cítim dnu, hlboko v sebe. Pomenovať si to sám pre seba – bez posudzovania, hodnotenia, pocitov viny a odsudzovania. Jednoducho povedané, vyzliecť sa sám pred sebou „donaha“ a nehanbiť sa za to čo uvidím. Možno sa to nepodarí ani na prvý ani druhýkrát... no nemalo by nás to odradiť. Nie je to niečo čo potrebujeme zdielať na sociálnych sieťach alebo sa s tým zdôverovať svojmu okoliu. Je to výsostne súkromná záležitosť. A jej cieľom je naozaj len vidieť, spoznať a možno aj prijať seba takého akým momentálne som. Ako integrálnu bytosť – aj so svojimi pocitmi strachu, smútku, bolesti, zlosti … čohokoľvek čo tam nájdem. Za každým týmto pocitom stojí totiž niektorá životná situácia, ktorá sa v nás takýmto spôsobom zapísala. A môže nás nevedome ovplyvňovať celý život. Všetci sme niekde a niekedy v priebehu života boli zranení... v rodine, škole, práci... tie prvotné zranenia prichádzali väčšinou už v rannom veku, keď sme boli ešte najzranitelnejší. Neboli to zranenia úmyselné, zraňovali nás ľudia, ktorí boli tiež zranení... životom a životnými situáciami. Práve preto potrebujeme na všetko to, čo v sebe nájdeme pozrieť so súcitom a hlbokým pochopením. A presne v tomto bode nastáva proces liečenia ako prirodzená snaha našej vnútornej podstaty dostať sa do bodu vnútornej rovnováhy. Nebojme sa toho, čo nájdeme. Strach zo strachu a bolesti nás len vzďaluje od seba samých. Pozrime sa na seba láskavými a prijímajúcimi očami. Ak to dokážeme smerom k sebe samým, dokážeme to aj k tým druhým. Doprajme si čas a dôverujme tomu správnemu načasovaniu. Nepovažujme za zbytočné vracať sa k niečomu, čím sme nevedeli pohnúť. Možno nebol ten správny čas, možno sme nemali dosť vedomostí alebo zručností a možno sme ešte nevideli trochu hlbšie alebo širšie súvislosti. A hlavne neutekajme od seba samých, lebo... neujdeme. Život nás bude aj tak vracať tam, kde nás potrebujeme mať. Pre dobro nás všetkých. A vôbec – môžeme dôjsť do cieľa keď netušíme odkiaľ sme vyšli ? Šťastnú cestu prajem, Táňa
