Na prvý pohľad takmer dve rovnaké otázky, ktorými začíname naše stretnutia, osobné či virtuálne. Ako sa máš ? Dobre, mám prácu, deti sú na strednej, ... Ako sa cítiš ? Nooo, mizerne, šéf je stále nervózny, deti uhundrané, ... i tak rozdielne by mohol odpovedať priateľ, ktorý si uvedomí, na čo sa pýtame. Je tiež pravdou, že poväčšine zaznieva prvá otázka Ako sa máš ? A je tiež pravdou, že mnohokrát je len formálna a ani sa veľmi nečaká na odpoveď. Možno preto, lebo každý máme dosť svojich starostí, možno preto, lebo nás až tak veľmi nezaujíma ako sa ten druhý práve má. Či už je to vedomé alebo nie, stávame sa osamelými individualitami obkolesenými svojimi vlastnými múrmi a hradbami. Vo svete plnom ľudských bytostí prechádzajúcich tým istým ako aj my. Vo svete plnom hluku, zahltení či pohltení informáciami, oddelení od seba aj druhých a osamotení. Je pre nás jednoduchšie zdvihnúť telefón a porozprávať sa o svojich pocitoch s cudzím hlasom na druhom konci sveta ako sadnúť si a porozprávať sa s bytosťami, ktoré máme na dosah ruky. Máme strach či sme stratili dôveru v to, že budeme prijatí a pochopení ? Táto doba si však žiada opak. Žiada si hľadať opäť cesty k sebe, neostávať osamote so svojimi strachmi, obavami, pochybnosťami... Pýtať sa častejšie Ako sa cítiš ? A aj vyčkať na odpoveď a počúvať, čo bytosť oproti nám hovorí. Skúsiť počúvať nielen ušami ale všetkými zmyslami. Urobiť si na začiatku z toho vedomé denné "cvičenie"... A keď sa naozaj započúvame, zistíme, že nie sme až tak odlišní ako sme si možno mysleli, že strach či radosť majú pre každého z nás ten istý význam, že sú univerzálnym jazykom, cez ktorý s nami komunikujú duše. A i tu ako všade platí univerzálny zákon... Čo vysielame to sa nám mnohonásobne vracia. Zrazu zistíme, že nie sme sami, že je okolo nás dosť tých, pre ktorých nie sme len jeden z kontaktov v mobile... že náš vnútorný svet je minimálne tak dôležitý ako svet za oknami, že zdieľaná radosť či starosť je obohatením pre všetkých naokolo, že vyjadrením svojich pocitov nie sme nikomu na smiech ani sa nestávame zranitelnejšími. Sme súčasťou sveta, ktorí sa priamo pred našimi očami veľmi rýchlo mení. Možno sa cítime stratení, bezradní, ... Dobrá správa však je, že nie sme až tak úplne bezmocní. Skúsme si v tom vonkajšom hluku nájsť pár minút, vstúpiť do svojho vnútorného ticha a predstaviť si, akým by sme tento svet chceli mať. Skúsiť si vytvoriť ten najkrajší model a pracovať vo svojich víziach na ňom naďalej, po troške, zdokonalovať ho. Nech už bude táto vízia akákoľvek, určite nebude chýbať spoločenstvo bytostí nažívajúchich v mieri a harmónii. A tu je tá chviľa, keď sa prestávame stávať bezmocnými. Spoločenstvo, ktoré vídíme vo svojich víziach, môže začať nadobúdať celkom reálnu podobu. Možno stačí na začiatku len úplne jednoduchá otázka... Ako sa dnes cítiš ?